27. Keď nadišla štrnásta noc a hnalo nás po Adriatickom mori, okolo polnoci sa námorníkom zazdalo, že vidia nejakú krajinu.
28. Spustili olovnicu a namerali dvadsať siah hĺbky. O kúsok ďalej znova spustili a namerali pätnásť siah.
29. V obave, aby sme nenarazili na skaliská, spustili zo zadnej časti lode štyri kotvy a žiadali si, aby už bol deň.
30. Keď sa námorníci pokúšali ujsť z lode a spúšťali na more čln pod zámienkou, akoby chceli aj z prednej časti lode spustiť kotvy,
31. Pavol povedal stotníkovi a vojakom: „Ak títo nezostanú na lodi, vy sa nemôžete zachrániť.“
32. Vtedy vojaci preťali povrazy člna a nechali ho spadnúť.
33. A kým nezačalo svitať, Pavol vyzýval všetkých, aby si zajedli. Vravel: „Dnes už štrnásty deň čakáte hladní a nič nejete.
34. Preto vás prosím, zajedzte si; je to na vašu záchranu. Nikomu z vás sa ani vlas z hlavy nestratí.“
35. Keď to povedal, vzal chlieb a pred očami všetkých vzdal Bohu vďaky, rozlomil ho a začal jesť.
36. Všetci sa upokojili a prijali pokrm.
37. Všetkých nás bolo na lodi dvestosedemdesiatšesť.
38. Keď sa najedli, vyhadzovali do mora pšenicu, aby odľahčili loď.
39. Keď sa rozodnilo, nevedeli, aká je to krajina, videli iba zátoku s miernym pobrežím a chceli naň zahnať loď, ak to bude možné.
40. Odsekli kotvy a nechali ich v mori, uvoľnili aj povrazy na kormidlách, napli prednú plachtu a v priaznivom vánku mierili na pobrežie.