18. Ale búrka nami prudko zmietala, preto na druhý deň vyhadzovali náklad
19. a na tretí deň vlastnými rukami povyhadzovali lodné náradie.
20. No keď sa už viac dní neukázalo ani slnko, ani hviezdy a búrka stále zúrila, strácali sme všetku nádej na záchranu.
21. Keď však už dlho nič nejedli, Pavol si stal doprostred nich a povedal: „Muži, mali ste ma poslúchnuť a nehýbať sa z Kréty. Boli by ste si ušetrili toto nebezpečenstvo a škodu.
22. A teraz vám radím, aby ste mali pokojnú myseľ, lebo nik z vás nepríde o život, iba o loď.
23. Tejto noci zastal pri mne anjel toho Boha, ktorému patrím a slúžim,
24. a povedal: »Neboj sa, Pavol! Musíš stáť pred cisárom a Boh ti daroval všetkých, čo sa s tebou plavia.«
25. Preto, muži, majte pokojnú myseľ. Verím Bohu, že bude tak, ako mi povedal.
26. Máme však naraziť na nejaký ostrov.“
27. Keď nadišla štrnásta noc a hnalo nás po Adriatickom mori, okolo polnoci sa námorníkom zazdalo, že vidia nejakú krajinu.
28. Spustili olovnicu a namerali dvadsať siah hĺbky. O kúsok ďalej znova spustili a namerali pätnásť siah.
29. V obave, aby sme nenarazili na skaliská, spustili zo zadnej časti lode štyri kotvy a žiadali si, aby už bol deň.