1. (Keď) som sa obrátil, videl som všemožné utláčania, ktoré sa dejú pod slnkom. A hľa, všade (znel) nárek utláčaných, ktorí nemajú nikoho, kto by ich tešil. Z ruky ich utláčateľov (vychádzala) presila, (utláčaní) nemali nikoho, kto by ich mohol potešiť.
2. Za blaženejších som pokladal mŕtvych, čo už pomreli - než živých, ktorí ešte zostávajú nažive.
3. Ale za šťastnejšieho - ako ich obidvoch - mal som toho, kto doteraz ani nebol (na svete): kto (totiž) nevidel dielo zloby, aké sa deje pod slnkom.
4. Všimol som si, ako všetka námaha a všetok zdar podnikania slúži iba na žiarlivosť jedného proti druhému. A tak aj tu je márnosť a honba za vetrom.
5. Pochabý si skladá ruky krížom a chce zožierať svoje vlastné telo.
6. „Lepšia je plná dlaň odpočinku ako plné päste námahy a honba za vetrom.“
7. Keď som sa obrátil (iným smerom), aj tam som videl márnosť pod slnkom.
8. Tu žije niekto sám, kto nemá pri sebe nikoho: ani syna, ani brata. A predsa si nevie stanoviť hranice námahe, ani sa mu oči nevedia nasýtiť majetkom. „Pre kohože sa namáham (takto), že svojej duši odopieram každý pôžitok?“ Aj to je márnosť a biedne umáranie.
9. Dvaja sú na tom lepšie ako sám človek: za svoju námahu môžu dostať väčšiu odmenu,
10. a keď padnú, jeden zdvihne druhého. Beda však samému, keď padne! Nemá pri sebe druha, čo by ho zodvihol.
11. Aj sa (lepšie) zahrejú, ak dvaja ležia spolu, ale sám - akože sa môže zahriať sám?