11. Až sa tvoje dni doplnia a pôjdeš k svojim otcom, ustanovím po tebe tvojho potomka, ktorý bude z tvojich synov, a upevním jeho kráľovstvo.
12. On mi postaví dom a ja upevním jeho kráľovstvo naveky.
13. Ja mu budem otcom a on mi bude synom a neodnímem mu svoju milosť, ako som ju odňal tomu, ktorý bol pred tebou.
14. Ustanovím ho vo svojom dome a vo svojom kráľovstve naveky a jeho trón bude pevný naveky.“
15. A Nátan hovoril Dávidovi celkom podľa týchto slov a podľa tohto videnia.
16. Nato kráľ Dávid šiel, posadil sa pred Pána a hovoril: „Kto som ja, Pane, Bože, a čo je môj dom, že si ma priviedol až sem?
17. Ale to bolo, Bože, v tvojich očiach málo, nuž hovoríš o dome svojho sluhu aj do budúcnosti a zhliadol si na mňa ako na človeka, ktorého povyšuješ, Pane, Bože.
18. Čím by mohol Dávid ešte prispieť k tvojej sláve? Veď ty poznáš svojho sluhu!
19. Pane, kvôli svojmu sluhovi a podľa svojho srdca si urobil celú túto veľkú vec; chcel si zjaviť všetky veľké veci.
20. Pane, tebe podobného niet a podľa toho, čo sme na vlastné uši počuli, okrem teba niet Boha.
21. A ktorý iný národ na zemi je ako tvoj ľud, Izrael, ku ktorému prišiel Boh vykúpiť si ho za ľud; chcel si si urobiť veľké a obávané meno a chcel si vyhnať národy spred svojho ľudu, ktorý si vykúpil z Egypta.
22. Svoj ľud, Izrael, si urobil svojím ľudom naveky a ty, Pane, stal si sa jeho Bohom.
23. A teraz, Pane, nech sa naveky splní slovo, ktoré si hovoril o svojom sluhovi a jeho dome, a urob tak, ako si hovoril!
24. Nech tvoje meno trvá a preslávi sa naveky! A budú hovoriť: Pán zástupov, Boh Izraela, je Bohom nad Izraelom. A dom tvojho sluhu Dávida bude pred tebou trvalý.
25. Lebo ty, môj Bože, dal si svojmu sluhovi zjavenie, že mu vybuduješ dom. Preto tvoj sluha našiel odvahu modliť sa pred tebou.
26. A teraz, Pane, ty si Boh, ty si sľúbil svojmu sluhovi toto dobrodenie.
27. A teraz si začal žehnať dom svojho sluhu, aby večne trval pred tebou. Keď ho ty, Pane, požehnáš, bude požehnaný naveky.“